reklama

Blízke stretnutia 4. (a možno 5.) druhu

Pomerne dlhý príbeh s prvkami fejtónu a sci-fi, zaoberajúci sa stereotypom nudného života, pasívneho postoja k nemu a s prekvapujúcim koncom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Nebolo to ani tak dávno, a možno to ani nebolo, za jedného teplého letného podvečera, keď ma už omrzelo sledovanie televíznych reklám, občas prerušovaných úsekmi filmov a z nevetranej malej obývačky plnej oxidu uhličitého, riedko koncentrovaného cigaretovým dymom a „prchajúcim“ chľastom neznámeho pôvodu z otvorenej fľaše, riadne rozbolela hlava. Prekonal som sa teda, vyhrabal som sa z omrviniek, pozostatkov nejakej deky a na stole obkľúčenom hŕbami časopisov, tanierov a poldecákov som hľadal diaľkový ovládač. Po ceste k nemu som narazil na nejaký počítač, zrejme to bude ten, ktorý som pred niekoľkými storočiami stratil a konečne som vypol ten pekelný vynález, v ktorom sa striedali herci, herečky, zvieratá, motorky, dokonalí ľudia v reklamách na poisťovne a pracie prášky. Chcel som otvoriť okno, ale bohužiaľ som ho nenašiel...vtom mi napadlo, že to okno mám poriadne, lebo som si nedokázal spomenúť čo som robil včera večer, i keď obsah mojej útulnej obývačky svedčil takmer o všetkom. Vybral som sa teda do kuchyne, podľa mapy by tu mala niekde byť. Keď som dokázal svoj kurz usmerniť na jeden pevný bod zakopol som o niečo riadne tvrdé, ale pečeň mám predsa v tele...čo to môže byť?! Bolesť, síce pomaly, ale predsa dorazila do mozgu a spôsobila, že som v priebehu minúty vymenoval snáď všetkých svätých a cez pomenovania hospodárskych zvierat som skončil pri pohlavných orgánoch. To malo za následok, že moja tvrdá a momentálne indisponovaná hlava bolela opäť o niečo viac. Po niekoľkých hodinách, som dorazil do kuchyne, na večeru som zhltol niekoľko druhov tabletiek, ktoré mi stále staršia pani v lekárni poctivo, ale s pomerne kyslým výrazom v tvári predá a pohľadom do kalendára som zistil, že čas pravdepodobne zastal. Príval demotivácie striedal príval lenivosti a spomienky na mäkkú váľandu (resp. hovník). Uvažoval som nad pohárom mlieka, ale v tej škatuli s obrázkom usmiatej kravy s plným vemienkom bol zvláštne zapáchajúci tvaroh, chuť ma rýchlo prešla. A to nielen chuť do mlieka. Ozaj ma prešla chuť do života, hneval som sa na všetko čo sa mi dostalo do zorného poľa a najradšej by som sa ponoril späť do pohovky. Odradila ma tá dlhá a náročná cesta späť do hmlistej obývačky. Najbližšie ku mne bol otvor vedúci von na dvor. Čerstvý vzduch mi hádam prospeje, vravím si snažiac sa trafiť doň. A naozaj, čistý horský vzduch spôsobil biochemickú reakciu, ale o pár minút pozerania „doblba“ a lapania po dychu som sa dostal do polo normálneho stavu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Pozrel som sa na hviezdy a ten pohľad mi prečistil mozog. Odrazu som pocítil príval eufórie, radosti zo života a opäť po dvadsiatich rokoch som zatúžil byť Gagarinom. Hviezdnatá obloha ma prinútila sadnúť si na chvíľu do trávy a pozorovať ďaleké svety, plné detí, o ktorých každý večer sníme. V tejto spleti pocitov sa vyskytol ďalší, a to pocit vlhkosti v oblasti sedacích svalov. Je to rosa, to mi odľahlo...skoro som sa zľakol, že prestávam ovládať svoje telo. Pocit vlhkého zadočku, ktorý dôverne poznám z reklamy, v ktorej tie úbohé bábätká stále padajú sa chvalabohu stratil kdesi zadnej časti mojej pravej hemisféry. Nevládal som sa postaviť, nešlo to, aj keď som sa snažil, posedím si teda ešte chvíľu, ale vravím si, naozaj by sa zišla plienka, ktorá neprepustí ani rosu, alebo aspoň ten pásik, ktorý mení rosu na gél (taký gél by som si však na vlasy radšej nedával). Ale zrazu som pochopil, že moja lenivosť bude asi osud. Z oblasti Veľkého voza, cez Veľkého psa, Malú mačku, Stredne veľké pivo, Tučného škrečka, Orión a Figaro čosi zletelo. Orly z Tatry to neboli, ale svietilo to ako letiaca horiaca rolka toaletného papiera. Padá hviezda! Ktosi by mi povedal, želaj si niečo, lenže vždy tá hviezda zmizla skôr ako som si stihol niečo zaželať, ale táto je iná. Svieti a padá a horí a približuje sa. Čo čert nechcel, zväčšila sa a skončila priamo u nás na dvore. Zasyčala, zhorela a dymila ešte pár chvíľ. Keď sa dym rozplynul a uvidel som čo mi pristálo pred domom, zaprisahal som sa, že na alkohol už v živote nepomyslím. Lietajúci tanier. I keď už veľmi nelietal a ani nevyzeral ako tanier. Vytvoril celkom pekný kráter, keď tú obhorenú vec odnesiem do zberne farebných kovov, môžem tam pustiť vodu z hadice a bude bazén. Vtom som si spomenul na americké filmy a trochu som sa začal báť. Čo ak je to naozajstné a vylezie z toho niečo slizké, čo mi v tom lepšom prípade vysaje krv a zje črevá. Trošku ma upokojila myšlienka, že na mojej pečeni by si vylámala tá potvora zuby. No v tom to prišlo...zvláštny „tanier“, alebo skôr „ešus“ (obedár), ktorý nám vždy pri pochode, visiac na plnej poľnej, tak rytmicky štrngal do kroku, otvoril a uvidel som vnútri neóny, dnes zhodou okolností blikali a nelákali. A v tom to prišlo. Vo svetle reflektorov sa objavila silueta. Pocit mokrej zadnice začal byť reálnejší a od strachu som sa takmer zvlhčil. Zavolal by som na pomoc Brúsa Výlisa, ale akurát dnes bol na nejakej kométe zachraňovať Ameriku. Čo teraz?! Je to len sen?! Poctivo som sa však držal svojho štýlu a pasívne som sa poddal svojmu osudu. Každopádne, toto mi neuverí asi ani Aštar Šeran.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Konečne to prišlo. Z ešusu vystúpila zvláštna bytosť. Vysoká približne ako Jožo z horného konca, čiže asi tri a pol lakťa. Mala veľké oči a ústa široké ako keby pravidelne jedla Horalky po dĺžke. Mala na sebe zvláštne oblečenie, čo sa dalo pri takej zvláštnej bytosti so zvláštnym výrazom v tvári čakať. Pôsobila mierumilovne a pozrela na mňa vyčítavým pohľadom. Vždy som chcel vidieť niečo také. Videl som už veľa filmov, ale pomaly som začal veriť svojim červeným očiam. Snažil som sa brať všetko s humorom, ako doteraz, ale do smiechu mi veľmi nebolo. Bolehlav som si už prestal všímať a dokonca som zabudol aj na rosu, ktorú som prisadol. Keď som sa prizrel lepšie, bytosť sa trošku podobala na mňa. Asi sa budem do zrkadla pozerať zriedkavejšie. Zmohol som sa na otázku, či je to moje svedomie. Bytosť odpovedala zvláštnym dialektom a neviem ako je to možné, ale vete som porozumel. Na jazyky som bol vždy talent. Zrejme ovláda našu reč. Zvláštne, že zvláštna bytosť v zvláštnom oblečení so zvláštnym výrazom v tvári mi rozumie a ja rozumiem jej. Ale v dnešnom svete je už možné asi všetko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Slušnosť káže pozdraviť. Vstal som teda, na svoj stav nevídane rýchlo, tlak v mojej hlave spôsobil krátkodobú stratu zraku a začal som sa hanbiť za mokré trenírky v oblasti sedacích svalov. Bytosť mi podala ruku a pozvala ma do domu. No moment, doma som tu ja. Trošku drzá návšteva. Otočil som sa teda k lesu chrbtom a domu čelom a vzpriamený ako Homo erectus som sa vybral napred. Za chrbtom som počul smiešny krochkavý výbuch smiechu. Takto som dopadol...zelené čudo, ktoré mi pristálo na dvore sa smeje na mojej mokrej zadnici. Vošiel som teda do domu, a ten zápach mi dal riadnu facku. Ako to, že som tu dokázal prežiť? Začal som sa hanbiť, mám predsa návštevu, no to sa teda vymaľujem! Narýchlo som zhrnul nohou neidentifikovateľné predmety pod stôl a nachystal som dva poldecáky. Privítať sa predsa patrí. Bytosť pomalým krokom vnikla do kuchyne a zmes zápachov aj jej uštedrila jednu po papuli. Spamätala sa ale celkom skoro a skromne sa usadila za stôl. Odhrnul som rozsypaný cukor, soľ, kukuričné lupienky a niečo mokré spred nej a nalial jej za hrsť pálenej. Nalial som aj sebe, ako starý alkoholik, a štrngol do pohárika položeného pred bytosťou. Tá veľkými očami trikrát zažmurkala a pozrela na mňa pohľadom túlavého psa. Obsah pohárika vo mne zmizol v priebehu sekundy. Striaslo ma, oči mi vpadli hlbšie do hlavy a obsah žalúdka sa vypýtal von. Piť po opici je ako pchať smeti do koša, z ktorého už odpadky vypadávajú, ale návšteva je návšteva.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Trošku som sa obával, že mi začne jedlo vypadávať z tváre a znemožním sa pred bytosťou, ale intenzívnym trasením tela žalúdok upokojil. Bytosť na mňa nechápavo pozrela a zažmurkala aj na mňa. Pri tom pohľade ma striaslo znova. Keď to ešte raz urobí, asi budem chcieť ísť k mame. Dlhý prst namočila do pohárika a pokúsila sa ma napodobniť. Pálenka šla do nej pomalšie ako do mňa, ale trasenie bolo takmer podobné ako u mňa. V jej očiach sa objavila akási iskra, vstala a trasúc sa oprela o chladničku. Nechápal som tento rituál, ale oba poháriky som znova naplnil, svoj som skonzumoval a mám pocit, že bytosť sa ma začala báť. Pod hŕbou reklamných letákov na kuchynskom dreze som našiel zopár cigariet, dve boli zlomené a tabak bol takmer úplne vysypaný. Trasúcimi sa rukami som si jednu pripálil a upokojujúco som vydýchol dym smerom k svietidlu. Bytosť zjavne nechápala, preto som jej podal horiacu cigaretu. Vzala ju do dlhých prstov a keď si ju chcela vložiť do úst horiacim koncom, jemne som ju otočil (tú cigaretu). Bytosť si potiahla, a to značne, vtom sa farba jej očí zmenila na šedú, dym začal vychádzať všetkými jej otvormi a takmer sa zadusila. Zelenkastá farba jej pokožky sa zmenila na peknú letnú zelenú, potom na fialovú, modrú a pri šedo modrej sa bytosť sunula k zemi. Zmocnili sa ma mierne výčitky svedomia. Zabil som živého tvora. Pootvoril som dvere vedúce na dvor, uhol si ešte zopár pálených a inhaloval som ešte posledné zvyšky nikotínových klincov do mojej rakvy. Bytosť sa prebudila, posadila za stôl a zrejme pochopila, že už som v stave, keď je so mnou reč. To sa nestáva často. Konečne mám však návštevu a mám sa s kým porozprávať. Tohto tvora sa však nespýtam koľko včera vypil, či si pamätá ako tancoval včera na stole, kto sa s kým vyspal, koľko fliaš ostalo, ako dopadol Jožov výplach žalúdka a kto oslavuje nabudúce. To nie je ako rozhovor s ostatnými takzvanými kamarátmi. Je však pravdou, že naše kamarátstvo stojí akurát tak za šesťkorunové pivo značky Pivo. Spája nás alkohol. Za tie roky sme nedospeli inam, nenašli sme si iné záľuby. Už sú preč tie časy, keď sme hrali hlúpe hry, vytvárali hlúpe spolky, sledovali dievčatá na plavárni pod vodou, púšťali na lúke šarkany, lietadlá a parašutistov. Už sme dosť starí na to, aby sme začali žiť ako ľudia, no napriek tomu sme stále ako zvery. Podstata nášho kamarátstva však nestojí na pevných základoch, keď na pohľad silná a zdatná bytosť má problém spracovať jeden poldecák domácej.

 Bytosť, ktorej som stále nedal meno, tam sedela, oproti mne, nad plným poldecákom a hľadela mi do očí, ako tá škaredá prváčka pred pätnástimi rokmi na prvom rande. Spomínam si, že bola podobná tejto bytosti, zelená, s veľkými očami. Keď som sa na ňu pozrel, nechápal som, prečo Shreka animovali. Ale späť do kuchyne, stále som myšlienkami niekde inde. Nad vyhasnutými ohorkami, vlastne jeden ešte tlel, a prázdnym poldecákom som sa teda zahľadel do mrazivých veľkých očí tej bytosti. Vtedy som sa plne sústredil a bytosť začala rozprávať. Celkom som jej nerozumel a tak som skúšal nadviazať konverzáciu aj ja. Pripomenulo mi to časy, keď som pracoval ako zástupca jednej skrachovanej firmy. Všetci na rokovaniach sedeli, pozerali sa na seba, rozprávali, ale nikto nikomu nerozumel a každý si tam pripadal ako z iného sveta. Dodnes nerozumiem prečo a ako som sa tam dostal. Ale opäť som myšlienkami mimo. Začal som si v hlave usporiadavať dialekt bytosti a porozumel som. Vo vesmíre ostala už len jediná planéta. Tá posledná, z ktorej bytosť pochádza, bola totálne zničená. Pár jedincov sa zachránilo a vydali sa naprieč vesmírom hľadať nové možnosti. Tento prieskumník skončil na Zemi. Predpokladá, že ich už veľa neostalo a vie toho o Zemi veľa. Dokonca trochu pozná aj našu reč. Potom nasledoval úsek monológu, ktorému som vôbec nerozumel a potom nastalo ticho. Bytosť vydala ešte zvláštny zvuk podobný pohybu človeka sediaceho na koženej sedačke a pomaly posunula plný pohárik smerom od seba. Opäť som sa dostával do stavu opitosti a to som nechcel. Bytosť sa náhle postavila a vybrala sa smerom do bytu. Ja som ostal v kuchyni a začal som sa považovať za karbónovú hlavu.

 Po chvíli myšlienkového blúdenia som vstal a šiel som bytosť hľadať. Pohyb bez dozoru po mojom byte je životu nebezpečný. Dorazil som do obývačky a tam sedela bytosť. Sedela na pohovke posiatej omrvinkami, pozostatkami deky a inhalovala toxický vzduch. Sledovala televízor, ten bol vypnutý. Z vrecka mojich trenírok som vybral diaľkový ovládač a zapol „bedňu“. Z nej sa ozval strašný výkrik smiešne vyzerajúceho chlapíka. Obaja sme sa zľakli, tak som to stíšil. Zrazu som sa dostával do každodenného stereotypu. Prepínanie naslepo. Obrázky sa striedali a hlúpe reklamy som stlačením tlačidla „premenil“ na hudbu. V piesni sa striedali americkí ideálni ľudia a polonahé dievčatá, o ktorých všetci vravia, že dobre spievajú. Po tejto na pohľad zaujímavej piesni prišla ďalšia, ktorá začala bytosť presviedčať o tom, že pozemšťania nie sú normálni. Pre viditeľný nezáujem som prepol ďalej. Správy. V jednej reportáži bolo akési mŕtve telo, v ďalšej bombardovanie mesta, v krátkom zostrihu autonehoda, ďalšia vražda a hŕbka nespokojných indiánov z východnej časti našej krásnej vlasti.. Prepol som teda ďalej, nasledoval seriál s afektovanými juhoamerickými hercami. Keďže bolo už dosť neskoro, na ďalšom kanáli ukazovali pohlavný styk podfarbený nejakou idiotskou hudbou. Na ďalšom samé násilie, amputované časti tela a v tom som znova pocítil príval znechutenia. Bytosť tam sedela bez pohybu. So zhrozeným výrazom tváre sa zahľadela do stropu, po ktorom práve liezol pavúk. Opäť šťastie, ale keďže som arachnofobik, nestojím o také šťastie. Vypol som pekelnú bedňu a bytosť sa zahľadela na mňa. Myslí, že na ten nepríjemný „ksicht“ som si už celkom zvykol. Začalo svitať a ja som sa opäť blížil k triezvemu stavu. Na obzore sa objavili prvé slnečné lúče a prvé kúdoly dymu z blízkej továrne na akordeóny. Vyšli sme pomalým krokom znova na dvor. Továrenský zápach nám dal pocítiť, že lepší vzduch je zaiste v mojej obývačke. Naše hľadenie do diaľky prerušil hluk nejakého lietajúceho stroja, ktorý za sebou nechal špinavú stopu. Bytosť sa tvárila čoraz smutnejšie a smutnejšie. Napadlo mi, že ju rozveselím prechádzkou po meste. Je to absurdné, stojím na dvore s mimozemšťanom a chcem mu ukázať mesto. Vyzeral by som ako idiot. Nejdem nikam. Chlapi v krčme by si zo mňa uťahovali ešte aspoň mesiac. Vošiel som späť do kuchyne a sadol si za stôl. Do pohára som si nalial trochu mlieka v pokročilom štádiu rozkladu a zahľadel sa z okna. Bytosť tam stála, akoby rozmýšľala, akoby si premietla celú noc, dojmy z našej planéty. Zakrútila hlavou a vrátila sa do kuchyne. Okamžite si sadla za stôl a vhodila do seba obsah poldecáku, ktorý tam ostal ešte z noci. Určite mi dala za pravdu, že alkohol je dobrým únikom z reality, ktorá je taká krutá, až je na smiech. Usmial som sa a pocítil som k tej bytosti nejakú priazeň. Tá silno udrela päsťou po stole, niečo zakrochkala, podala mi ruku a vybehla na dvor.

 Otvorili sa dvere na ešuse, ja som neváhal, vybehol na dvor a podal bytosti darček na cestu – fľašu, z ktorej sme spoločne popíjali. Bolo to také, blízke stretnutie štvrtého (alebo piateho) druhu. Bude mi chýbať. Bolo mi s ňou celkom dobre. Dokonca aj tá bytosť mi bude trochu chýbať, aj keď na mimozemský život som nikdy veľmi neveril, ani keď som videl istú islandskú speváčku. Myslím, že tento zážitok si nechám pre seba. Nepoviem to ani Jožovi. Ešus sa zavrel, zatriasol a v tichosti a rýchlosti odletel kdesi do súhvezdia Stredne veľkého piva. Bolo to celé zvláštne, také skutočne neskutočné, alebo také neskutočne skutočné. Bytosť považovala našu planétu za životu nebezpečnú. Prečo?!

 Vošiel som späť do kuchyne, zavrel otvor vedúci na dvor, sadol si za stôl a siahol po fľaši. Bola prázdna,...prázdna ako môj život. Vtedy som pochopil. Nikam to nevedie, musím to zmeniť. Alkoholické priateľstvá stratili význam. Zmietol som zo stola ohorky, uhorky, lupienky a niečo mokré. Úplne som stratil chuť do alkoholu, oprel si hlavu a zamyslel sa nemým pohľadom do kalendára. Určite zastal čas. Oči sa mi pomaly zatvorili a po prebdenej noci som zaspal prakticky okamžite. Opäť prišli tie hlúpe sny. Sníva sa mi, že mi na dvore pristál lietajúci tanier a opil som sa s mimozemšťanom. Aká hlúposť, veď ja ani nemám dvor. A prečo mám v byte taký neporiadok??? To snáď ani nie je môj byt! Vtom ma zobudil môj nový rádiobudík. Vstal som, pozrel do diára. Dnes ma čaká rokovanie s cudzincami a stretnutie Klubu abstinentov. Z voňavej spálne som sa vybral do svetlej, sviežej kuchyne, kde ma už čakali zdravé raňajky, slabučká káva a noviny. Vyšiel som na balkónik a skontroloval čistotu môjho bazénika. Vrátil som sa do kuchyne, sadol si nad noviny, kde boli samé dobré správy. Trošku som zadriemal a hudba rádia sa pomaličky strácala v diaľke.

 Zrazu som sa strhol zo sna. Z tej nevetranej malej obývačky plnej oxidu uhličitého, riedko koncentrovaného cigaretovým dymom a „prchajúcim“ chľastom neznámeho pôvodu z otvorenej fľaše ma úplne rozbolela hlava. Vyhrabal som sa z omrviniek, pozostatkov nejakej deky, postavil sa a nepravidelnou chôdzou sa vybral do kuchyne...

Ľubomír Hurajt

Ľubomír Hurajt

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stále s hlavou v oblakoch... Zoznam autorových rubrík:  CestovanieFejtónyNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu